reklama

Ladies and gentlemen, dnes (ne)máme šťastný deň!

Ozvalo sa v lietadle cez vysielačku. Hovoríš mi z duše Mr. Pilot, pomyslela som si. V ten deň bola nedeľa. Bola pred nami dlhá cesta na druhý koniec sveta. Zobudila som sa už o pol štvrtej ráno a v tom mi to svitlo. PAS!!!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Vystrelo ma na posteli. Zabudla som si pas! V momente ma oblial studený pot a v hrdle mi navrela veľká guča. Na stotinu sekundy som si vybavila pohľad divokého zvieraťa, keď sa ocitne v neočakávanej stresovej situácii. Vyskočila som na nohy a okamžite začala prehľadávať batoh. V obale s dokumentmi chýbal ten najdôležitejší. "Ty si ale tupá Verča", vystrelila zo mňa najprv jedna a potom ešte pár korenistých poznámok. "Ako sa ti to mohlo stať? Kde máš hlavu? Čo teraz? Ako to poviem mame? Veď ju z toho porazí. Poviem jej, že neletíme?" Alebo jej, vyše 70 ročnej žene bez veľkých skúseností z lietania, poviem: "Mami, tak do tej Ameriky nakoniec poletíš sama?" 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zbledla som. Tvár som si zaborila do dlaní a už už by som vypustila ventil, keď v tom moja ruka zvierajúca mobil, ako zhmotnenie všetkej nádeje a rýchle riešenie na problém, prvoplánovo vytočila sestrino číslo na Watsappe. "Bože, Veronika, spamätaj sa! Ako môžeš v tejto situácii volať Norči na opačnom konci zemegule? Ako by už len ona mohla vyriešiť tvoj problém?" Zložila som. "OK a teraz mysli Verča, mysli!" Začala som pomaly a zhlboka dýchať. "Toto je vážna krízová situácia," hovoril mi môj mozog a ja som si uvedomila, že je práve najvyšší čas s ním začať spolupracovať. 

"Musíš zavolať Chiare," napadlo mi. Bude to síce náročné, lebo Chiara má taký tuhý spánok ako medvede v zime, ale musela som to skúsiť. Vytočila som ju. "Haló", ozval sa rozospatý hlas na druhej strane telefónu asi po 30 sekundách trvajúcich celú večnosť. "Je pol štvrtej ráno Verča, čo sa deje? Sorry Chiara, že ťa budím, ale"...a začala som jej pomaly, ale čo najstručnejšie vysvetľovať moje rozpoloženie. Že som v Košiciach a že o hodinu cestujeme na letisko a že som zabudla pas v Bratislave a že neexistuje iné riešenie, ako to, že musí prísť aj s mojím pasom do Budapešti. Nastalo krátke ticho. "Chiara? No? Myslela som si, že si opäť zaspala. Nie, som tu, ale máš veľké šťastie Verča, lebo mám pokazený telefón a nepríjima iné hovory, ale ty si sa mi neviem akým zázrakom dovolala." Brala som to ako znamenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Ok, tak ešte raz, ako sa dostanem k tvojmu pasu? začala Chiarina kooperácia. "Je na byte, musíš ísť po kľúče. Zavolám majiteľke, ktorá má náhradné a ty si zatiaľ pozri spoje do Budapešti," znel môj plán. Nasledujúce momenty sa scenár zopakoval. Tete Melke som sa našťastie tiež dovolala na prvý raz. Ochotne sa ponúkla, že s Chiarou pôjde na byt a pohľadajú môj pas. Za ten čas si Chiara vyhľadala najrýchlejší spoj do Budapešti. Bla bla carom o 7:00 tam mala prísť za dve hodiny. Ak by šla cesta hladko, dorazila by tam ešte pred nami. 

O 5:00 bol už bratislavský taxík s plánovanou cestou - z Petržalky, do centra, Honov a spät pripravený. Moja mama bola už tiež na nohách. "Dobré ráno mami," pozdravili sme sa. O prúsery som jej ani necekla. Dala som si záväzok, že o tomto všetkom sa dozvie, až keď dorazíme do final destination. Práve som si umývala zuby, keď došla správa od Chiary - "Mám pas, idem si domov ešte pospať a o siedmej vyrážam. Prosím, len nezaspi", odpísala som jej ustráchane. Ešte stále som bola v kŕči. Príde včas? 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celú cestu do Budapešti som nezažmúrila oka. Situácia mi pripadala tak vážna aj ironická zároveň. Keď do toho ešte moja mama v aute zahlásila, že stratila náušnicu a že tento deň nezačína najlepšie, skoro som sa neovládla. Keby tak vedela, že ideme na letisko a ja ani nemám pas, pomyslela som si. Nechala som ju odpočívať. Do Budapešti sme dorazili okolo deviatej. Na checkin-e sme mali ešte hodinku a pol k dobru. Dali sme si raňajky a kávu. Mama bola pokojná, ja ani náhodou.

Nekonečné čakanie zrazu prerušila SMS. "Auto sa nám pokazilo, už som v druhom aute. Dobrodružstvo. CH." Mobil som v tej chvíli skoro rozpučila. "Bože, len nech to stihne," modlila som sa vrúcne, ako už dávno nie. Bolo presne 10:50, keď Chiara vystúpila z auta (presne vtedy otvorili náš checkin) plného počernejších robotníkov z Rumunska. Nechápavo som sa pozerala na tento výjav. "Pokazilo sa nám auto a na benzínke som stretla týchto týpkov, ktorí sa ponúkli, že ma hodia priamo na letisko a zadara", odvetil môj anjel v dlhom zimušnom kabáte s veľkým čiernym plecniakom na chrbte. "Čo ti šibe," vyhŕklo zo mňa a hodila som sa Chiare okolo krku. Zrazu mi zo srdca spadol obrovský balvan a všetko okolo mi pripadalo ako z nejakého filmu. Vošli sme do haly. Keď mama zbadala pri mne svoju vnučku, takmer od prekvapenia zamrzla. Zvítali sa. S Chiarou sme sa dohodli, že o všetkom pomlčíme až do príhodného času. Obom nám pri tom bolo neskutočne do smiechu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vystáli sme si radu, zjedli posledné rožky a pred security sme sa s Chiarou rozlúčili. Keď sme konečne nasadli do lietadla, tešila som sa, že už pôjde všetko ako po masle. Omyl. Po hodine, keď sme ešte stále nevzlietli som pochopila, že dobrodružstvo sa ešte neskončilo. "Dámy a páni, je nám to ľúto, ale lietadlo dnes z technických príčin neodletí," zahlásil pilot do mikrofónu. Lietadlom sa prehnala hlasná zvuková vlna odporu.

Kým sme prebookovali let a dostali sa na hotel bolo 19:30. Pri večeri som sa s mamou rozprávala o našej ceste a o tom, ako je dobré, že na chybu lietadla prišli včas. Smiali sme sa, že možno v tej Budapešti ostaneme trčať až do Vianoc. O mojom zážitku z rána som jej stále nič nepovedala. V tú noc som sa do postele zvalila ako ťažký mech. Pohľad som uprela na strop, kde bolo namaľované lietadlo. Také, aké sa vyrába z papiera. Osvetľovali ho pouličné lampy. V tomto pološere som ešte chvíľu premýšľala nad udalosťami dňa. Prišlo mi to celé zvláštne, to okolo pasu, pokazenom aute i o našom neuskutočnenom lete. Napadlo mi, že možno sme v tom "nešťastnom dni" mali práve to najväčšie šťastie. 

Veronika Rendeková

Veronika Rendeková

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Srdcom dobrodruh, ktorého baví pozorovať okolie, ľudí, veci. Snažím sa neplytvať slovami a mám ich radšej na papieri. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu